Yes.
Cieľ bol jasný - sme traja a musíme sa do týždňa dostopovať do Kodane. A bolo by do pohody, kebyže aj skôr, že nech z nej aj dačo vidíme :D
(Dnes to bude na dlhšie, dietky :)
Štartovali sme z Brna. Na nete sme si našli tip na vhodný spot a všetko začalo ako po masle. Teda vlastne vôbec nie, naša púť po brnenských lúkach a poliach trvala len o 2,5 kilometra dlhšie, ako podľa mapy mala a stopovať sme začali len o dve hodiny neskôr, ako sme mienili.
A tak sa začala naša vtipno-zúfalá cesta. Viezli nás bulharskí metalisti - dvojičky , čo si išli do Prahy pre mačku a aj maďarský ujo, ktorému na diaľnici zdochlo auto a pár minút sme mysleli, že už neožije a budeme stopovať na diaľnici.
Podvečer sme si už skladali baťúžky v Drážďanoch u Rémiho, ktorý mal v sprche repkový olej a uhlomer. Nenabrali sme odvahu opýtať sa, že prečo :)
Nechcel ísť s nami do mesta, tak sme si drážďanské pivo na brehu Labe vychutnali bez neho, na večernú degustáciu domácej medicíny zo Slanca sa ale dal ukecať ;)
Druhý deň začal skvelo, dobrá nálada nás neopúšťala, rožky s nátierkou, čo sme tlačili sediac na chodníku, nikdy nechutili lepšie! S nemeckým plastickým chirurgom, ktorý nám rozprával zážitky z Tatier, sme si to hasili smer Berlín. Od skúseného stopárskeho mohykána (čau Matej!) sme dostali radu, že sa máme držať Berliner Ringu, časti diaľnice, ktorá lemuje mesto a neprekračovať ho, lebo v samotnom Berlíne sa zamotáme. Náš ujo chirurg ale meškal na nejaké stretko a tak nemal čas sa s nami babrať a vysadil nás, keď už bolo neskoro a nebolo cesty spať.
A tak sa začalo niekoľkohodinové berlínske trápeniel, ktoré skončilo našou prehrou. Do Hamburgu, kde sme už mali poriešené ubytováníčko, sme sa nakoniec odviezli busom ... Tatatata :(
Unavení a zničení a sklamaní sme sa vyspali do ďalšieho rána, s novou nádejou. Po niekoľkých hodinách chodenia, stopovania a zas chodenia sme sa dostali na ten najbeznádejnejšie vyzerajúci spot na stop, na ktorom nám paradoxne skoro hneď zastal ten najviackúl oldschool André v havajskej košeli. Rozprával nám o festivaloch, o bicyklovaní vo Francúzsku, púšťal nám v aute svoje rokenrolové nahrávky a pozval nás na večeru ku sebe domov na haciendu.
Dodnes ma škrie, že ma vtedy zvyšok posádky prehlasoval, že zastávka nebude a ideme ďalej :(
 |
| Medicína musela byť! |
André nás vysadil na pumpe pri diaľnici, ešte stále v Nemecku. Ferko pil jogurt, ženská časť posádky vymýšľala stratégie na stopovanie, až kým nám nezastal ďalší ehm sympatický ujo. Jeho čečenský pôvod a absolútna nekomunikatívnosť nás nevystrašila až tak, ako to, že si to hasil 200-kou a ani nepovedal, kde nás vysadí. Keď som ho konečne donútila ukázať na mape, kde nás vie vysadiť, aj tak v tom meste nezastal a šibal si to s nami veselo ďalej.
Cesta, ktorá vyzerala skôr ako únos, však skončila pre nás šťastne, mĺkvy zamračený šofér s nami prešiel kusisko krajiny, ostali sme asi len 70 km od vysnívaného bodu K.
Prvotnú radosť z prežitia opäť vystriedalo zúfalstvo, nakoľko nás vyhodil na mieste, kde nebolo nič, len pár domov a diaľnica, na ktorej je samozrejme zakázané stopovať. Whatever!
Hodina strategického nelegálneho stopovania bola zbytočná, pomaly sa blížila tma a my sme sa začali obávať, že Feri ten stan celú cestu predsa len netrepe nadarmo. Naše telesné schránky, zhmotňujúce čistú esenciu zúfalstva a beznádeje, beztvaro šuchtajúce sa po bezvýznamnej a prázdnej uličke kúsok od diaľnice, však zrazu zaujali pravdepodobne jediné auto, čo tadiaľ v ten deň prešlo. Náš udatný dánsky záchranca, ktorý mimochodom teraz niekedy školí pracovníkov v martinskom Eccu (serio!), nás zaviezol až k nášmu novému bejvaníčku. O siedmej som Kame písala, že to už dnes asi nedáme a do Kodane prídeme až na druhý deň, 20 minút na to som jej volala, že sme pred jej dverami :)))
A tak sme za tri dni prešli 3 krajiny, svojou prítomnosťou obšťastnili 6 šoférov (zaujímavý postreh - nezastala nám žiadna žena .. what´s wrong with you, girls?) a dorazili do hlavného mesta Dánska, ktoré proste chceš zažiť!
Ale to už je iný příbjeh .. :)
Cesta, ktorá vyzerala skôr ako únos, však skončila pre nás šťastne, mĺkvy zamračený šofér s nami prešiel kusisko krajiny, ostali sme asi len 70 km od vysnívaného bodu K.
Prvotnú radosť z prežitia opäť vystriedalo zúfalstvo, nakoľko nás vyhodil na mieste, kde nebolo nič, len pár domov a diaľnica, na ktorej je samozrejme zakázané stopovať. Whatever!
Hodina strategického nelegálneho stopovania bola zbytočná, pomaly sa blížila tma a my sme sa začali obávať, že Feri ten stan celú cestu predsa len netrepe nadarmo. Naše telesné schránky, zhmotňujúce čistú esenciu zúfalstva a beznádeje, beztvaro šuchtajúce sa po bezvýznamnej a prázdnej uličke kúsok od diaľnice, však zrazu zaujali pravdepodobne jediné auto, čo tadiaľ v ten deň prešlo. Náš udatný dánsky záchranca, ktorý mimochodom teraz niekedy školí pracovníkov v martinskom Eccu (serio!), nás zaviezol až k nášmu novému bejvaníčku. O siedmej som Kame písala, že to už dnes asi nedáme a do Kodane prídeme až na druhý deň, 20 minút na to som jej volala, že sme pred jej dverami :)))
A tak sme za tri dni prešli 3 krajiny, svojou prítomnosťou obšťastnili 6 šoférov (zaujímavý postreh - nezastala nám žiadna žena .. what´s wrong with you, girls?) a dorazili do hlavného mesta Dánska, ktoré proste chceš zažiť!
Ale to už je iný příbjeh .. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára