Posledná časť balkánskych ciest je konečne tu!
Naše fajnl destinejšons som spojila, nakoľko sme ich doslova prefrčali, čo je mega škoda, no obe krajiny mám na zozname a určite sa tam niekedy vrátim.
V Macedónsku sme sa opäť cítili ako na starom dobrom Balkáne, za sprievodu úchvatných scenérií sme sa doterigali do hlavného mesta Skopje. Nad ním sa týči kopček, na ktorý sme sa samozrejme hneď museli vyškriabať (lanovkou :P), lebo sú odtiaľ neskutočné výhľady na celé mesto a okolie, plus im tam trčí taký železný krížik, ej kej ej dominanta mesta.
Inak toto miesto určite treba vidieť. My sme tu trochu pokvasili,
dojedli posledné lepáky, čo nám zvýšili, poočumovali okolitých psov
(všadeprítomných, veď sme stále na balkáne) a hybaj do centra, kde sme
najskôr zložili veci v našom novom kaučsurf domove a vyrazili do ulíc,
aby sme niečo stihli vidieť ešte pred zotmením.
Skopje je trochu schizofrenické mesto a ak ste tam ešte neboli, priblížim situáciu - aj napriek silne postkomunistickému duchu mesta tu výrazne prenikajú západné trendy a vyzerá celkom komicky vidieť sa popod starými socibudovami premávať anglické doubledeckre.
Centrum mesta zas vyzerá, akoby niekto chcel nasilu na malý priestor natlačiť veľa historických budov (a ako sme sa neskôr dozvedeli, boli naozaj len naoko historické), aby si turisti mali čo fotiť. Nám sa ale páčila atmoška mesta a následne aj miestny Irish pub :), odkiaľ sme si to už zamierili do nového domova, ktorý bol bezkonkurenčný ....
Kaučsurf je spôsob ubytovania, ktorý milujem najviac! Bývate väčšinou veľmi komfortne priamo u domácich, ktorí vám poradia, čo sa kde nachádza, kam sa oplatí ísť a kde majú najlacnejšie pivo, a to zadarmo! (Ak nerátame úplatky vo forme Horaliek, či poldecákov borovičky).
V Macedónsku sme bývali u Tamary, ktorá okrem nás v tú noc ubytovávala ešte jednu slečnu z Malajzie a šuhaja z Francúzska. Po našom nočnom návrate sme mysleli, že mŕtvi odpadneme na posteľ, no všetko sa nakoniec zmenilo na neskutočný interkontinentálny dialóg o všetkom možnom a bolo to super, mali sme šťastie na zaujímavých týpkov :)
Vďaka Tamare som o Macedónsku aspoň veľa počula, keď už nie videla, skoro ráno sme už totiž vyrážali smer Srbsko - posledný štát, kde máme nočnú zastávku.
Ani na Srbsko nám neostalo veľa času, no vydobila som si aspoň návštevu ďalšieho soci-pomníka v mestečku Niš! Memoriál obetiam 2. svetovej vojny predstavuje tri rôzne veľké vzdorujúce päste (muž, žena, dietko), nachádzajú sa na lúke uprostred lesíka a ide naozaj o veľmi magické miesto. Pohľad na päste mi trochu evokuje Pink Floyd a to len umocňuje atmošku tohto priestoru.
V Niši by som naradšej ostala celý deň, no už sme mali zajednanô ubytko v hlavnom meste a tak sme sa v nádeji, že to opäť stihneme za vidna, vybrali do Belehradu. Ale vidno sme nestihli.
Vďaka úžasnému parkovaciemu systému sme vyše hodiny hľadali najvhodnejší flek, ktorý nás finančne nezruinuje a keď sme konečne zhodili baťúžky, bola už dosť tma. Keď sa teraz po trištvrte roku spätne obzerám za Belehradom, ani si neviem spomenúť, ako to mesto vyzerá, videli sme pár tmavých uličiek, dali si pár pív a to by bolo asi tak všetko. Za najlepší zážitok považujem mega milého uja recepčného v hosteli a moment, keď mi oznámil, že za mnou v rade tiež stoja Slováci, na čo som sa na nich vysmiata a zmagorená z dvojtýždňovej dvojjazyčnosti obrátila so slovami: aaaaa and where you from?
Ráno davaj smer domovina, na hranici sme ešte stihli stretnúť vtedy najhorúcejšiu tému roka - imigrantov, ktorí si v klídku vylihovali pred stanmi (večer som sa dočítala, že práve v ten deň, práve na tom hraničnom priechode došlo k neuveriteľným roztržkám ... zaujímavé..).
A to je vlastne všetko!
Vrátili sme sa z balkánu naplnení cca miliónom nových zážitkov a ovešaní darčekmi v podobe gréckeho Ouza, či macedónskych cigariet, 6 nafotených filmov, v mobile milión fotiek...
Ak chcete vidieť iný svet len kúsok od nás, neváhajte a choďte! Nech je vám môj Balcan roadtrip inšpiráciou na nasledujúce leto :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára