Z Budvy to už je do Albánska len na skok. Čím viac sa blížime k hraniciam, tým viac je cítiť albánsku atmošku a my sa nevieme dočkať krajiny, od ktorej nás zas raz všetci odhovárali, ehehe.
Najväčší zážitok sú cesty, teda skôr účastníci cestnej premávky. Žiadne pravidlá, dopravné značky a semafory tu plnia občas len dekoračnú funkciu, chodci sa hádžu pod idúce autá. Ešte zábavnejšia je diaľnica, na ktorej sme stretli oslíky, morky, motorkára s obrovskými dyňami pod oboma pazuchami a čerešnička na torte boli štyria ľudia na jednej motorke, toto ma fakt mrzí, že nemám na fotke! :D
Prvá zastávka - hlavné mesto Tirana. Dostať sa do centra bol jeden z najhorších zážitkov ever, v 500 stupňových horúčavách sme sa v zápche posúvali každých 5 minút o dva centimetre, z trojprúdovej cesty bola zrazu päť a pol prúdová a my sme len nechápali. Boli sme už trochu unavení a znechutení, takže z centra Tirany sme videli len socialistickú dúhovú pyramídu, ktorá je centrom kultúry, a jeden pekný hipsterský podnik, kde sme do seba kopli kávu a vyrazili ďalej.
Zakotvili sme v Ksamile, čo je malá dedinka, ku ktorej patria ešte štyri pidi ostrovčeky v mori a v pohodičke si môžete preplávať z jedného na druhý. Netuším, ako to tu vyzerá v sezóne, ale v polovici septembra sme sa cítili ako v raji – zašité pláže, biely piesok a tyrkysové more, ale hlavne – nikde ani nohy! Dokonca som na nejakej poľskej stránke našla prirovnanie Ksamilu ku európskej Bore Bore . Ešte keby tu pivo chutilo lepšie, ale to už sme si zvykli ..
Aj keď nám v Albánsku často pršalo, v rámci potuliek okolím sme skočili napríklad aj do mestečka Sarande. Tu som v rámci „gastroexperimentov“, ktoré mi dovoľuje moja vegetariánska viera, vyskúšala miestnu pochúťku s názvom Liptao, no ale veľmi mi nezašmakovalo. Bo následnom gúglení som zistila, že ide o „spicy cheese spread from the region of Liptov in northern Slovakia“, rozumej bryndzu z Liptova. Závan rodnej hrudy teda nebol veľmi lahodný, ale pobavilo :) Okrem toho tu majú veľmi peknú promenádu a skokanský mostík alias zabudnuté schody, juch!
Kúsok od Ksamilu sa rozkladá aj historické mesto Butrint, najvýznamnejšie archeologické nálezisko v celom Albánsku. Mňa však viac fascinovalo, že odtiaľ už dovidím na grécke kopce!
Celkom desivo na mňa pôsobilo, že na takmer všetkých budovách boli zavesené nejaké plyšáky (Hlavne keď po stranách diaľnice vidíte schátrané stavby a na nich sa hompáľať týchto obesencov)! Lámanou angličtino-albánčinou nám bolo vysvetlené, že tie hračky sú tam proti urieknutiu. Náš domček mal krásneho, vetrom ošľahaného ružového azuritka :P
Inak k samotným albáncom, sú to veľmi milí ľudia, aj keď vám nerozumejú ani prd, stále sa usmievajú a sú veľmi štedrí :)
Najväčší zážitok sú cesty, teda skôr účastníci cestnej premávky. Žiadne pravidlá, dopravné značky a semafory tu plnia občas len dekoračnú funkciu, chodci sa hádžu pod idúce autá. Ešte zábavnejšia je diaľnica, na ktorej sme stretli oslíky, morky, motorkára s obrovskými dyňami pod oboma pazuchami a čerešnička na torte boli štyria ľudia na jednej motorke, toto ma fakt mrzí, že nemám na fotke! :D
Prvá zastávka - hlavné mesto Tirana. Dostať sa do centra bol jeden z najhorších zážitkov ever, v 500 stupňových horúčavách sme sa v zápche posúvali každých 5 minút o dva centimetre, z trojprúdovej cesty bola zrazu päť a pol prúdová a my sme len nechápali. Boli sme už trochu unavení a znechutení, takže z centra Tirany sme videli len socialistickú dúhovú pyramídu, ktorá je centrom kultúry, a jeden pekný hipsterský podnik, kde sme do seba kopli kávu a vyrazili ďalej.
Zakotvili sme v Ksamile, čo je malá dedinka, ku ktorej patria ešte štyri pidi ostrovčeky v mori a v pohodičke si môžete preplávať z jedného na druhý. Netuším, ako to tu vyzerá v sezóne, ale v polovici septembra sme sa cítili ako v raji – zašité pláže, biely piesok a tyrkysové more, ale hlavne – nikde ani nohy! Dokonca som na nejakej poľskej stránke našla prirovnanie Ksamilu ku európskej Bore Bore . Ešte keby tu pivo chutilo lepšie, ale to už sme si zvykli ..
Aj keď nám v Albánsku často pršalo, v rámci potuliek okolím sme skočili napríklad aj do mestečka Sarande. Tu som v rámci „gastroexperimentov“, ktoré mi dovoľuje moja vegetariánska viera, vyskúšala miestnu pochúťku s názvom Liptao, no ale veľmi mi nezašmakovalo. Bo následnom gúglení som zistila, že ide o „spicy cheese spread from the region of Liptov in northern Slovakia“, rozumej bryndzu z Liptova. Závan rodnej hrudy teda nebol veľmi lahodný, ale pobavilo :) Okrem toho tu majú veľmi peknú promenádu a skokanský mostík alias zabudnuté schody, juch!
Kúsok od Ksamilu sa rozkladá aj historické mesto Butrint, najvýznamnejšie archeologické nálezisko v celom Albánsku. Mňa však viac fascinovalo, že odtiaľ už dovidím na grécke kopce!
Celkom desivo na mňa pôsobilo, že na takmer všetkých budovách boli zavesené nejaké plyšáky (Hlavne keď po stranách diaľnice vidíte schátrané stavby a na nich sa hompáľať týchto obesencov)! Lámanou angličtino-albánčinou nám bolo vysvetlené, že tie hračky sú tam proti urieknutiu. Náš domček mal krásneho, vetrom ošľahaného ružového azuritka :P
Inak k samotným albáncom, sú to veľmi milí ľudia, aj keď vám nerozumejú ani prd, stále sa usmievajú a sú veľmi štedrí :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára